Paris blue.

Dni plynú ako voda potokom a ja nestačím vstrebávať. Vyzerá to tak, že je to tým, že nie je veľmi čo vstrebávať. Všetko vôkol mňa sa mihá a ja do toho nedokážem zasiahnuť. V takéto dni sa uchyľujem k spomienkam a spájam čriepky príjemných chvíľ do kostrbatej mozaiky. Dnes spomínam na Paríž, ktorého atmosféra by bola pre mňa tým najsladším liekom na prázdno v duši.

Nie som fotografka a fotenie mi nikdy nešlo, ale tieto snímky majú pre mňa čaro napriek tomu, pretože sa viažu na spomienky a na pocity. 

Raz, keď sa mi taktiež zacnelo za týmto čarovným mestom, napísala som pár veršov, ktoré sem prikladám, ak by náhodou mal niekto záujem prečítať si.

V škatuli od vína
na dne kvapka – vina
kĺžuc naprieč hrdlom
opája sadzu mdlou,
čo plameň driapami
„tu n´as pas d´amis“.

Ten mok, liek nad lieky
opája ťa veky
v rozlúčkach so slzou
-samotou mrznúcou.
Úsmev v kŕč na tvári
keď „on part de Paris“.

Spomínaš na mesto,
kde prešiel si dvesto
schodov za výhľadom
a rozmýšľal o tom
ktoré zo zákutí
„tu va voir à midi.“

Plameňom zaliate
čriepky v tvojom svete
vybledli tak rýchlo
čo by okom mihlo.
Belel sa február,
ty lúčiš sa: „au revoir“.

Na záver pridávam link na skvelú pieseň od ešte skvelejšej Lykke Li.

Pé.